Doba, v ktorej žijeme je príznačná rozmanitosťou životov a osudov, subkultúr a trendov, bohatstva ale aj chudoby a biedy. Pre dnešného človeka je preto veľmi obtiažne sa vyznať v spleti tej rozmanitosti a pestrofarebnosti moderného sveta. Zvlášť pre mladých ľudí, ktorí hľadajú svoju identitu. Každý mladý chce niekam patriť, niekde zapadnúť. Okrem tejto rozmanitosti životných ciest sa kladie na dnešného človeka čím ďalej tým väčší tlak na zabepečenie živobytia seba a svojich rodín a udržania sa v dobrom spoločenskom statuse. Tlak fyzického, psychického, duševného alebo emočného rázu.
Mohlo by sa zdať, že tradičné istoty už prestávajú byť istotami, zvlášť v tejto pandemickej dobe. V dobe rýchlych zmien, ktorá vyžaduje nadpriemernú schopnosť adaptácie a prispôsobovania sa, no taktiež aj pokory a trpezlivosti. Pri zhone každodenných dní a vírov povinností sa stáva, že sa vzdaľujeme od seba samých. Viac ako inokedy potrebujeme osobnú integritu, stíšenie sa, a nájdenie seba samých. Viac ako inokedy sa potrebujeme chytiť pevného bodu, bodu ktorý ostáva a pretrvá všetky doby, zároveň je súčasťou zbesilého kolotoča každodenného života a predsa je vysoko nad tým všetkým, tam kde ani čas nemá moc.
Na svoje primičné obrázky som si zvolil motto jedného veľmi prísneho a kontemplatívneho mníšskeho rádu: “Crux stat, dum volvitur orbis”, v preklade z latinčiny “Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa točí”. Myslím, že toto motto je veľmi výstižné, zvlášť pre dnešný uponáhľaný svet. Nech pre každého z nás je Kristov Kríž miestom stretnutia. Stretnutia sa nielen so sebou samým ale aj s Bohom, ktorý preniká všetko a je nad všetkým, v ktorom je plnosť každého času. Kristus ako pevná skala pevne zakorenená do hlbín ľudskej existencie prenikajúca všetky kolobehy času a prevyšujúca dejiny v tých najťažších obdobiach ľudstva, nech je nám skutočným oporným bodom. Naša Cirkevná škola, ktorá je nositeľom Kristovho mena, nech ostáva takým pevným majákom uprostred búrlivých vôd dnešného sveta. Nech je garantom ľudskosti, morálnosti, a normálnosti ľudských konvencií vo výchove našich detí – našej budúcnosti a nádeje spoločnosti.
Peter Manko, duchovný školy